|
Tajomný a okuzlujúci je svet medzi zemou a nebom,
sloboda bez obmedzenia, velebné ticho vôkol,
myseľ povznesená nad všetky malichernosti
ubehaného života, finále ľudského šťastia.
Zdá sa, že počuješ dôverný hlas – Prírody
a si spoluúčastníkom na jej najtajomnejších metamorfózach.
To je chvíľa na – vrchole.
V
živote človeka, spoločnosti prichádzajú okamihy, keď sa treba zastaviť, pozrieť sa naspäť a zaspomínať. Štyridsať rokov v živote človeka ubehne ako voda; detstvo, dospievanie a dvadsať rokov aktívnej práce. V živote organizácie, spolku je to dosť dlhá doba na to, aby sa dalo spomínať, rekapitulovať, hodnotiť. A tak aj my Bobroveckí horolezci pri príležitosti 40.výročia založenia oddielu chceme bilancovať, podeliť sa so širokou verejnosťou a našimi priaznivcami o naše zážitky, príbehy, skúsenosti a urobiť stručný prierez činnosti oddielu za štyri desaťročia jeho existencie. Stručný preto, lebo na podrobné zhodnotenie všetkých aktivít oddielu by bolo treba spracovať stostránkový spis.
O prvé lezenie a horolezecké výstupy sa naši chlapci pokúšali už dávno predtým, ako bol založený oddiel. Najprv na konopných lánách, neskór aj na „umelých“ lanách a po domácky vyrobenom náradí liezli mladí chlapci po skalách v oblasti Červenca, spúštali sa do jaskýň – dier na Mníchu, pokúšali sa zľanovať a robili vysokohorskú turistiku v našom bobroveckom odbore turistiky. A títo nadšenci nakoniec založili horolezecký oddiel v Bobrovci. Stalo sa tak na hasičskej zbrojnici 14. novembra roku 1963. Zakladajúci členovia boli: Rudolf Meššo, Július Rusina, Ján Lisý, Jozef Kubala, Ján Fašiang a Vladimír Tábory. Okresný zväz na tejto ustanovujúcej schôdzi zastupovali Ivan Kováč a ing. Jozef Pardel.
Potom nasledovali roky plné elánu, nadšenia, horolezeckého opojenia, zháňanie a vyrábanie skôb, rebríkov, klinov a prvé prvovýstupy na cvičných skalách a lezenie vo Vysokých Tatrách. Zo začiatku nás metodicky usmerňoval Braňo Ulenfeld z Ružomberka a keď šiesti chlapci absolvovali kurz cvičiteľov horolezectva stali sme sa normálnym fungujúcim horolezeckým oddielom. Postupne sa hlásili do oddielu ďalší záujemci, ktorí však v dvojročnej čakacej dobe museli preukázať po stránke fyzickej a charakterovej oprávnenosť stať sa horolezcami. Prichádzajú ďalší horolezci, stredná generácia, mladšia a najmladšia. Posupne vstupujú do oddielu aj chlapci mimo Bobrovca ; z Lipt.Mikuláša, Trsteného, silná horolezecká partia z Jalovca a aj chlapci z Lipt.Trnovca. Čo je zvlášť potešitelné, že o určitom čase stagnácie v posledných troch rokoch nastupuje mladá generácia 17-18 ročných chlapcov. Uvádzame zoznam členov v chronologickom poradí ako vstupovali do oddielu.
Dnes evidujeme túto členskú základňu. A veľmi príjemným prekvapením je, že až na 2 prípady všetci súčasní členovia – horolezci sú nefajčiari ! Činnosť HO Bobrovec za 40 rokov bola veľmi rozmanitá. Možno ju zhrnúť do troch kapitol. Jadro tvorí horolezecká a iná športová činnosť, ďalej to bola rozsiahla brigádnická činnosť a napokon treba spomenúť pestrý spoločenský život.
Horolezecká činnosť oddielu
Oficiálne prvá horolezecká akcia zachytená v kronike po založení oddielu bolo zľanovanie na Sedle 5.1.1964 /Rudolf Meššo, Jozef Kubala, Peter Kubala, Jozef Tábory, Vladimír Tábory, Ján Fašiang, Július Rusina/.
CVIČNÉ SKALY
Pokusy o lezenie začali už v auguste 1963. Rodisko lezenia nášho oddielu sa stala oblasť Uhliska, skamenenej Mary a Veľkého sedla. Prvý horolezecký výstup po založení HO na cvičných skalách, bola cesta na Mních klasifikácie II.-III., ktorú liezli Ján Lisý, Jozef Kubala, Peter Kubala/. Postupom času pribúdali aj skúsenosti a začali sme budovať prvé cesty v oblasti Malého sedla a Mnícha. Nestorom prvovýstupov bol Janko Lisý. Cesty na cvičných skalách sa pohybovali v kl. II.-VI. Vrcholom snaženia bolo vylezenie „Diretisimy“ na Veľké sedlo, kde prvovýstup uskutočnili Ján Gregor a Ján Lisý. Cestu ohodnotili na VI. A2 a liezli ju 7 hodín.
Zbieraním skúseností a príchodom mladých lezcov, začali naše cesty na cvičné skaly naberať na kvalite. Rodili sa nové cesty, ktoré sú momentálne z väčšej časti vynitované a zaistené. Medzi najťažšie patria Ihla na Mních kl.VIII., Malé sedlo-ľavá strana VIII-, „Pachov úsmev“ VII+, v Uhlisku „Psí grc“ VII, „Referendum“ VII, „Mizerere“ VIII-. Do cvičných skál započítavame aj krásne a zároveň ťažké lezenie na „ľadopádoch“, ato v oblasti Jaloveckej doliny, Kvačianskej doliny ako aj Vysokých Tatier. Priekopníkmi nových ciest boli Milan Madaj, Ladislav Kita, Ján Lepiš.
TATRY
Po otestovaní svojich schopností na cv. skalách, prišlo na rad lezenie vo väčšom horstve, a to v Tatrách. Tu si prvé cesty zapísali Ján Lisý, Rudolf Meššo, Jozef Kubala a Július Rusina. Úplne prvou cestou v Tatrách bolo lezenie 20.3.1964 na Kôpky kl. III. a Zlobivú kl. II.-III., ktorú absolvoval Rudolf Mešso. Medzi ďalšie významné cesty tej doby patrili Volia veža „Štafel“ kl. V., Kozí štít „Južný pilier“ , Jahňací štít, zadný Gerlach „Birgenmayer“ VI. Posilnením oddielu o mladých lezcov / Štefan Gregor, Ján Gregor, Miroslav Dubovský, Ľubomír Chebeň, Jozef Rak / začali aj kvalitnejšie výstupy : Opálova veža /Š.Gregor, J.Lisý/, Ošarpance „Kniha“ kl.VI. /J.Gregor. J.Rak/, „Janiga-Eštok“ /J.Gregor, R.Meššo/, Volia veža „Orolin“ VI. A2 / R.Meššo, Š.Gregor, Ľ.Chebeň /, „Barónka“ Vých.železná brána /J.Gregor, Jozef Rusina, Ľ.Chebeň./
O niekoľko rokov sa oddiel opäť omladzuje a rastie aj výkonnosť lezcov. Prichádza stredná generácia spolu s novými technikami lezenia , čo sa odzrkadluje na kvalite lezenia. O túto etapu sa zaslúžila generácia: Stanislav Madaj, Zdeno Danko, Juraj Gonda, Peter Uhrín, Jozef Frajkor, Jaroslav Lovich. Vyliezli veľa ťažkých ciest. Stojí za zmienku spomenúť aspoň niektoré : Dračia hlava „Páleníček“ V+ A1, Stredohrot „Cagašík“ V-VI., Žltá stena „Diretisima“ V+ A2, „Hokejka“ V+ A2, Zadný Gerlach „Kuchař“ VI., Malý Kežmarák „Diretisima“ V+ A3.
Príbeh Zdena / Giga – Webera /
V dňoch 7.-9.2.1986 sme sa Juro Gonda, Peter Uhrín a ja zúčastnili zimného okresného sústredenia vo Vysokých Tatrách, v Doline Zeleného plesa na Brnčalovej chate. Pôvodne mal ísť s nami aj môj spolulezec Stano Madaj, pre „domácu zakáľačku“ sa však sústredenia zúčastniť nemohol. V ten týždeň boli veľké mrazy. Na chate teplomer ukazoval - 24 oC. Na Brnčalovu chatu sme prišli v piatok večer. Boli tam mnohí naši známi kamaráti z Lipt.Mikuláša a Ružomberka..
V sobotu ráno sme nastúpili do severnej steny Malého Kežmarského štítu na Stanislawskeho pilier – Weberovku. Ako sme sa blížili pod obrovskú stenu, cítil som rešpekt a aj strach. Pod prahom kotla sme sa naviazali. Prvý Juro, druhý Peter a napokon ja. Prvá dĺžka do kotla bola ľahká – výstup po snehu. Druhá dĺžka bola už ťažšia, taký skalný mix – obtiažnosť IV. Tretiu natiahol Juro. Boli sme v trojici a išlo nám to dosť pomaly, naviac dve dĺžky nad nami, bola ďalšia dvojica, tak Juro rozhodol, že sa ideme vrátiť. Spustil sa ku nám na štand a ja som si zatiaľ pripravoval zľanovanie. Potrebovali sme zviazať dve laná a na nich sa spustiť dolu. Ja som mal „nepodarenú“ sedačku, že fungovala iba s prsným úväzom. Prepojil som ju slučkou spolu s prsným úväzom, zviazal som uzol, ale v tom mraze som mal ruky dosť skrehnuté a „nešikovné“ a uzol som zviazal zle. Cvakol som sa do skoby, odviazal lano a podal ho Peterovi. Oprel som sa do sedačky aby som mal voľné ruky a zrazu som sa prepadol do zadu. Na chvíľu sa otočím ku stene, ale potom som cítil, že letím voľným pádom asi 25 – 30 m, mal som bezradný pocit. Dopad do vysneženého kotla sa zmenil na rýchle kotrmelce, premety a saltá. Chvíľu som bol v bezvedomí a našiel som sa zabodnutý zadkom v snehu pod prahom.
Chvíľu mi trvalo, pokiaľ som si uvedomil čo sa stalo. Urobil som zopár krokov, keď som si uvedomil bolesť v nohe. Tiekla mi krv z kolena a čela. Koleno som obviazal cez oblečenie a prilbe ďakujem, že mi možno zachránila život.
Juro s Peterom šokovaní zlanili dobre a pomohli mi zísť na chatu. Tam sa ma ujal Paľo Brnčal. Cítil som sa ako „zbitý pes“. V tú sobotu bol na Skalnatom plese svetový pohár žien v lyžovaní , tak bol k dispozícii aj vrtuľník. Mi 8 nepristál na zem, ale visel vo vzduchu a mňa vytiahli navijákom. Odleteli sme na letisko a potom sanitkou do nemocnice v Poprade. V nemocnici, keď ma rozbalili, zistil som, že pri tom páde som trochu „pustil do gatí“.
Vo štvrok ma previezli domov – do Jalovca Ľudia rozprávali klebety, že som sa zabil, ale tak to už na dedine býva. Odvtedy ma niektorí volajú Weber. O pár rokov neskôr som tú cestu vyliezol.
S mladou generáciou, dalo by sa povedať, sme už dobili Tatry. Pokračovateľmi moderného lezenia v našom oddieli boli: Milan Madaj, Ján Lepiš, Ladislav Kita. Cesty nižšie uvedené, sú medzi horolezeckou verejnosťou považované za ozajstnú kvalitu:
Galéria Ganku „Orlovský“ VI-, „Lapinský“ VI. RP, „Studnička“ VI. RP, Lomnický štít „Západná stena – škárou“ VI., Ľadový štít „Biely pás“ V+ RP, Malý Mlynár „Kurtika“ VI+, Jastrabia veža „Červené platne“ VII+ RP, Ušatá veža „Nekľudné duše“ VII+ RP, „Červené previsy VII. a iné ťažké výstupy.
Posledných osem rokov sa stal tradíciou Silvestrovský výstup na Baníkov, ktorý v zimnom období takisto svojou náročnosťou považujeme za tatranské lezenie.
ZAHRANIČIE
Prvými „lastovičkami“, ktoré uzreli európske veľhory - Rakúske Alpy boli v roku 1968 Jozef a Vladimír Tábory a zdolanie vrcholu Zückehutel /3507m/ a niekoľko zájazdov Horskej služby do Valiských Álp, na ktorých sa zúčastnili naši členovia Alojz Kovačič a Štefan Gregor. Potom sa akoby vrece roztrhlo so zájazdmi a expedíciami. Vycestovanie však nebolo také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá. V prvom rade získavanie finančných prostriedkov na expedície predchádzalo stovkám hodín tvrdej roboty natieraním továrenských komínov, kostolov ako aj budov vtedajšej vládnej garnitúry napr. KV KSS v Banskej Bystrici. Po získaní investícií na expedíciu nebolo ani zďaleka vyhrané. Tí skôr narodení vedia, že každý výjazd pred rokom 1989 do cudziny bol podmienený turistickými vízami, a tie zohnať nebolo vôbec ľahké. Prosenia a niekedy aj úplatky po okresných a krajských úradoch si vyžadovali veľa času ale aj „hrošej kože“. Pokiaľ sme úspešne absolvovali tieto etapy dalo by sa povedať, že sme boli na dosah expedície. Stála pred nami ešte otázka dopravy, ale to bolo oproti predchádzajúcim nutnostiam príjemná záležitosť. I keď sa stalo, že 24 hodín pred odchodom na jednu expedíciu, sme komplet rozoberali motor. Toto všetko boli situácie, ktoré sme zažívali ešte pred vycestovaním. S prekvapeniami, ktoré nám priniesla samotná expedícia, sme sa už museli vyrovnať sami, bez podpory úradov, známych a kamarátov.
Po získaní dostatku skúseností a dobrej spolupráce s inými horolezeckými zoskupeniami, náš maličký oddiel, v tých časoch jediný dedinský oddiel, ktorému nikto nedával šancu na prežitie, vykročil za hranice ČSSR a po prvý krát usporiadal horolezecký zájazd do zahraničia. Naše kroky viedli do pieskovcovej oblasti v bývalej NDR. V tomto raji horolezcov sme boli doposiaľ 15 krát a vyliezli cca 380 ciest klasifikácie III.- VIII. Po niekoľkých skúsenostiach v zahraničí, sme sa odvážili podniknúť väčšie expedície, čo do investícií ale aj vzdialeností. V roku 1973 Rudo Meššo spolu s výberom Slovenska nabrali smer na sever do kráľovstva Trólov – Romsdalu v Nórsku. Tu vyliezli prvo výstup na Nordve-Trolltind kl. V+ A1 – 17 hod. Ďalšia návšteva Nórska bola šesťčlenná výprava v roku 1977, tretia v roku 1988 kedy sme vyliezli ďalšie cesty ako Hovardov pilier V. – 18 hod., Norafjl – 12 hod. na Sondre Trolltind. Naposledy sme do Nórska zavítali v roku 1997 do oblasti Lofoty, na ostrov Austvägoj-Henigsvaer, ktoré sú vzdialené 300 km za polárnym kruhom. Tu sa nám podarilo taktiež vyliezť prvo výstup Kábelvág – J. Pilier V.-VI. Zvláštnosťou lezenia v Nórsku bolo, že mnoho ciest sme absolvovali v nočných hodinách, v období, kedy je na severe Polárny deň. Expedície sme striedali rovnako ako aj klimatické pásma, a tak sme sa vydali aj do nehostinnej krajiny Maroko, ktorý je jedným zo štátov Afriky. Tu sme zdolali najvyšší vrchol pohoria Atlasu – Dzebel Tubkal / 4165 m / a prešli hrebeňom všetky štyritisícovky pohorím Veľký Atlas. Cestou do Atlasu sme navštívili pohorie Sierra Nevada v Španielsku, kde sme vystúpili na najvyššie vrcholy, ato Mulhacen a Pico de Valeta. Vyznamenaním pre náš oddiel bola expedícia organizovaná Slovenským horolezeckým zväzom v roku 1974 do pohoria Hindukúš v Afganistane, ktorej sa zúčastnil náš člen Rudo Meššo, na vrch Nošak / 7492 m /. Doposiaľ je aj držiteľom výškového rekordu / 7100 m /, kedy mu do vrcholového bodu chýbalo necelých 400 m, ale pre zlé zdravotné problémy sa musel vrátiť. Neobišli sme ani pohorie Kaukaz, kde sme vyliezli cesty na Zaromag / 4203 m / IV. B, Adaj Choch / 4426 m / VI. A, Pik Nikolajeva / 4100 m /, Vých.Elbrus / 5610 m / a ďalšie.
Príbeh z Kaukazu
Rok 1975 – Kaukaz. Jano Lisý a Julo Rusina členovia slovenského družstva. Druhá štvortisícovka Adaj Choch. Vrcholový úsek, lezenie vo dvojici z Vincom Vlnkom z Tatier, za nami Blažej Kováč a Jano Lisý. Hrebeň ostrý ako britva, „v mačkách“ postupujeme akoby sme sedeli na koni. Ľává noha smerom do Gruzínska, pravá do Osetinska. Stúpame súčasne, lano máme „skufrované“- Vinco má na krku a ja zvinuté v ruke. Výška robí svoje, zle sa dýcha a v tom škrípanie mačiek a zakliatie. Zdvihnem hlavu a vidím Vinca ako letí dolu svahom, snaží sa brzdiť – nedarí sa. Podvedome hádžem zvinuté lano pred seba a do stredu slučiek zapichujem čakan až po železo. Hodím sa naň a čakám – vytrhne ma? Lano sa zauzluje ako brzda – trh. Nevytrhlo ma, no vyťahuje ma. Vinco s vyplazeným jazykom / škrtilo ho lano / na radu B.Kováča seká stup, odľahčí seba aj mňa a pomaly s Blažejovým a mojim istením opatrne traverzujeme do sedla k Janovi. S roztrasenými kolenami v pravej čakan v ľavej bodec opatrne, neisto zostupujem. Vinco v sedle fajčí a podáva mi ruku. Bez slova, žiadne – ďakujem. Ani netreba – v prvom stisku a v pohľade bolo povedané všetko. Uvoľnenie – zvládli sme to ! Spomína Cilkin.
Bulharsko – Rila, Pirin ďalšie zaujímavé pohoria s vrchmi ako Majlovica, Vichren, Zlý zub kde sme absolvovali 11 výstupov.
Dolomity – známa oblasť nielen medzi horolezcami. Tu boli vylezené cesty na Tre Cime di Lavaredo – Žltá hrana RP, Cima Picola „Cassin“ VII- RP, Punta di Frida VI.RP, Verchio Zacaria VI+, na Cinque Tore cestu Tore Grande VII- a mnoho iných. V neďalekom pohorí Civeta ťažká cesta Tore Trieste VI+. A práve tu v Dolomitoch, na vrchole Monte Paterno / 2746 m /sa nám dostalo veľkej cti stretnúť legendu svetového horolezectva Reinholda Messnera. Bol to skutočne zážitok. Ďalšia slovenská expedícia, tento krát do pohoria Ťan-Šan bola organizovaná v roku 1990 Horskou službou Západné Tatry-Juh a zúčastnil sa jej Peter Uhrín. O dva roky neskôr do toho istého pohoria skupina horolezcov, v ktorej sme mali zastúpenie Janom Gregorom a Stanom Madajom mala hlavný cieľ - vrchol Chan Tengri / 7010 m /. Neobišli sme ani Ameriku, kde naši chlapci vyliezli v štáte Colorado cestu na Grand Titan kl. IV+. Hľadeli sme taktiež do kráterov sopiek Etna / 3300 m / a Vezuv, stáli na najvyššom vrchu Turecka Ararate / 5165 m /, kde údajne pristála Noemova loď, vystúpili sme na bájny Olymp / 2917 m /, či liezli v oblasti Meteora, kde na vrcholoch vysokých skál, majú postavené svoje kláštory ortodoxní mnísi. A v neposlednom rade, nesmieme zabudnúť na vznešené Alpy. Práve v nich sa križovali naše cesty. Či už sme išli zo severu, juhu, východu, alebo západu, neobišli sme miesta, na ktoré nás vždy tak priťahovali – biela krása Monte Rosy / 4600 m /, Eigeru, Gross Glockneru / 3798 m /, najvyššieho vrcholu Európy Mont Blancu / 4810 m /alebo vznešeného Materrhornu / 4477 m /, ktorý nás po trikrát na seba nepustil.
Opísať všetko sa nedá. Doposiaľ sme sa zúčastnili 53 zájazdov, prešli sme okolo 40 štátov sveta a navštívili 4 kontinenty.Priblížili sme aspoň niektoré, pre nás, významné horolezecké cesty a výkony, aby ste vedeli, čo všetko dosiahol, niekedy ten malý dedinský, mnohými zatracovaný oddiel, ktorý nemal prežiť ani 5 rokov a ktorý dnes oslavuje 40-tku od svojho zrodenia.
Iná športová činnosť
Ani v mimolezeckej oblasti nezaostávame za inými horolezeckými oddielmi. Veľa našich členov sa zúčastňovalo známych lyžiarskych behov ako „Biela stopa SNP“, „Jesenická 70-tka“, Jizerská 50-tka“, či pochod „Po stopách 1.čs.armádneho zboru“. Týchto pretekov za zúčastňovali : Július Rusina, Mária Táboryová, Ján Tábory, Jozef Rak, Stanislav Madaj a iní.
Postupom času sa predieral do popredia šport, u nás menej známy, ktorý prišiel z Álp – Skialpinizmus. Už v názve je možné vytušiť o aký druh športu ide, SKI – lyžovanie a ALPINIZMUS – horolezectvo. Prvými priekopníkmi tohoto športu ako aj pretekármi boli Jozef Rusina – „Heli“ a Jaroslav Lovich. „Heli“na pretekoch v Nízkych Tatrách v roku 1980 obsadil 15 miesto. Neskôr si tento šport získaval čoraz viac svojich obľubencov aj medzi našimi horolezcami. Záujem o skialpinizmus bol až taký veľký, že v roku 1992 sme sa rozhodli usporiadať preteky a požiadali Slovenský horolezecký spolok JAMES o začlenenie do Slovenského pohára /SP/ v skialpinizme. Preteky sme nazvali „Rallye Červenec“. Do organizovania sa zapojil celý oddiel, za čo sa nám dostalo úprimného obdivu od organizátorov SP ako aj samotných pretekárov. Z nášho oddielu sa pretekov SP zučastňovali : Zdeno Danko, Milan Madaj, Július Kello, Martin Rusina, Branislav Lisý, Ignác Bobka V súčastnosti popri M.Madajovi štafetu preberajú Juraj Danko, Ivan Staroň, Michal Danko. Prvenstvá v tomto športe sme získavali práve vďaka M.Madajovi, ktorý spoločne s Dušanom Triznom / SK Žiarska dolina / doslova valcoval preteky SP. Množstvo víťazstiev a medailových umiestnení v jednotlivých pretekoch ako aj celkové v Slovenskom pohári, to je časť úspechov, ktoré dosiahol v tomto športe. Podľa jeho slov najviac si cení umiestnení v rámci Európskeho pohára , a to v najprestížnejšich pretekoch EP „Pierra Menta Tivoly“ v Savojských Alpách. V pretekoch rozdelených do štyroch etáp / 4 dni /, musia pretekári absolvovať 10.000 m prevýšenia a prejsť okolo 120 km trate vo vysokohorskom teréne. Na týchto náročných pretekoch obsadil v roku 1994 2.miesto a taktiež v roku 1995, kedy sa tu uskutočnili 1.Majstrovstvá Európy 2.miesto a celkovo 2.miesto v Európskom pohári.
Nielen skialpinizmus je prednosťou v histórii nášho oddielu, ale takisto behy do vrchu a horské behy. Najznámejším horským behom na Slovensku je „Memoriál Ing.Jozefa Psotku“, ktorý je venovaný pamiatke slovenským horolezcom - obetiam Mount Everestu. Už v prvých ročníkoch tohoto behu t.j. od roku 1984 sme mali zastúpenie a aj medailové umiestnenia zásluhou Stanislava Madaja a Márie Táboryovej. Postupom času sa k týmto dvom pridal Zdeno Danko, Milan Madaj a ďalší členovia oddielu. Triumf a najviac víťazstiev dohromady 9 krát, získal práve M.Madaj, čo je presná plovica z 18 ročníkov tohoto behu. Okrem množstva domácich behov zúčastňoval sa aj svetových; v roku 1992 a 1993 obsadil v behu na Mont Blanc 3.miesto, na Monte Rosu 2.miesto, zúčastnil sa aj náročného Everest maratónu v Himalájach v nadmorskej výške 4000 m, či maratónu v USA , štát Colorado na Castle Peak, kde obsadil vynikajúce 6.miesto. Len pre zaujímavosť, beh na Mont Blanc /4810m.n.m/ a späť, kde štart aj cieľ bol vo výške 1000 m.n.m, mu trval 7 h 05 min. Nesmieme zabudnúť na domáci beh do vrchu „Choď ako môžeš“, na ktorom sa takisto zúčastňujeme, nielen ako pretekári, ale aj ako organizátori popri kamarátoch z lyžiarskeho oddielu. Spolu sa podielame na behu s dĺžkou 3700 m, prevýšením 600 m a cieľom na chate v Červenci / 1420 m.n.m /.
Takisto spolupracujeme s LO pri organizovaní známej Ceny Červenca a bojujeme medzi lyžiarskymi bránami, kde nejde ani tak o víťazstvo ako o česť zúčastniť sa týchto tradičných lyžiarskych pretekov, stretnúť a zaspomínať na časy, niekedy spred 33 rokov, kedy tieto preteky začali písať svoju históriu ruka v ruke spolu s Chatou pod Náružim v Červenci.
BRIGÁDNICKÁ ČINNOSŤ
Horolezecký oddiel okrem svojej športovej činnosti, ktorá bola hlavnou náplňou jeho pôsobenia, vyvíjal aj mimošportovú činnosť, v tomto prípade brigádnickú. Dôvod bol prostý; získanie prostriedkov – financií na svoju športovú a kultúrno-spoločenskú činnosť.
V tomto období sme na území Liptova a Oravy obnovili fasády kostolov a zvoníc. Dobrý chýr o kvalite prác, nás zaviedol až do Krakovian pri Piešťanoch. Okrem natierania sa v mnohých pr´padoch robili aj klampiarske práce.Nielen cirkevné objekty boli hlavnou náplňou našej brigádnickej činnosti. Postupom času sme sa zamerali aj na priemyselné objekty. Z mnohých môžeme spomenúť natieranie komína – signalizačných pásov, nápisov a rebríka v Petrocheme v Dubovej, ktorý meria 160 m. Tento sme natierali celkom 7 krát.
Príbeh na komíne
Robota na komíne bola náročná. Namáhavý výstup; ráno sme vyšli na komín a zliezli až večer po natieraní. Stravu a pitie sme si vyniesli, ale s ostatnými“životnými potrebami“ sme mali problémy. Rudo to vyriešil. Z prázdnej 10 litrovej krabice od farby sme si vyrobili „latrínu“. Keď bola plná, jednoducho sme ju hodili do komína, kde prv ako dopadla na dno, zhorela. Ekologicky bez závad. Raz nám prekážala, a preto sme ju položili celkom ku zábradliu, keď o ňu niekto zakopolo a milá latrína zo 160 m výšky letela dolu a dopadla na cisternový vagón pri komíne, kde sa „rozdrisla“ a pomalovala vagón aj okolie „človečinou“. Nikto sa nesťažoval a my sme sa jednoducho nepriznali.
Z výškových budov môžeme spomenúť umývanie okien v Lipt.Mikuláši, Banskej Bystrici, ďalej stavanie a likvidácia lešenia na budove Cestných stavieb v B.Bystrici. Z finančných prostriedkov získaných za tieto práce oddiel zakúpil autobus Ikarus-Avia a lezecký materiál pre členov nášho oddielu. Ďalej treba uviesť značný rozsah prác – stavebná činnosť, vykonávanných v areály ŠM v Lipt.Mikuláši. Jednalo sa o natieračské práce, kanalizáciu, kladenie obrubníkov, stavbu oplotenia a iné. Ďalšiu brigádnickú činnosť sme vykonávali pri výstavbe rekreačného zariadenia SKL Lipt.Mikuláš v Ľubeli, na JRD Kvačany, kde sme striekali maštaľné budovy a vo Veľkom Borovom hasili silážné veže. Za túto činnosť nám JRD požičalo Áviu na expedíciu do Maroka v r.1981.
Nedá nám nespomenúť brigádnickú činnosť v rámci našej obce. Boli to hlavne práce na JRD a neskôr ŠM – nakladanie a vagónovanie zemiakov, triedenie zemiakov a iné. Ďalej to boli práce v obci organizované MNV: betónovanie podláh v kultúrnom dome, betónovanie mosta pri Obecnom úrade, betónovanie vodovodnej šachty, kanalizácia školky, budovanie Autobusovej zástavky pod Vápenicou. Veľké množstvo prác sme urobili pri výstavbe resp. údržbe objektu telocvične. Pri výstavbe športového klubu sme betónovali základy a preklady a neskôr viackrát natieračské a maliarske práce. Pomáhali sme pri úprave cintorína: spilovanie lipy, výkop studne, spilovanie stromov na cintoríne. Búrali sme sypáreň „na kantorovi“, z ktorej pieskovec sa použil na stavbu múranca okolo cintorína. Veľkou mierou sme sa podielali pri výstavbe chát v Medvedzom a na Červenci. Počas rekonštrukcie chaty v Červenci v r.1999 – 2001 náš oddiel odrobil 2669 brigádnických hodín z celkového počtu 9359.
Brigádnickú činnosť, či skôr kamarátsku pomoc sme vykonávali pri výstavbe rodinných domov našich členov, ale aj iných v Bobrovci a okolí.
SPOLOČENSKÝ ŽIVOT ODDIELU
HO to nebola len partia chlapcov čo lozili po horách, lziezali skaly, či vyrábali po domácky horolezecký materiál; skoby, kliny, rebríky, ale je to partia, ktorú spájalo niečo bližšie a ako plynuli roky spolipatričnosť medzi horolezcami, ale aj rodinami sa prehlbovala a zrazu sme boli jedna veľká rodina pospájaná akýmsi neviditeľným horolezeckým lanom, akousi pupočnou šnúrou. Radosti jednej rodiny sme zdielali všetci, starosti iných sa mnohokrát stali problémom ostatných. A tu nastáva rozmach spoločenského života oddielu. Začalo sa to hneď po založení oddielu, keď sa niekoľko rokov stalo tradíciou veľkonočné kúpanie našich žien a neskôr aj dcér. Začalo sa od dolného konca dediny a skončilo sa u Janka Lisého na Rakovici. Ako pribúdali roky, rozrastali sa rodiny aj domy, spoločensky sme to už „nezvládali“, a tak sme už často do Lisých nedošli.
Intenzívne sme prežívali príchod nových detí do naších rodín. Každý prírastok sme statočne privítali a pokrstili. Zvláštnou kapitolou nášho oddielového života boli jubileá. Prvým medzníkom v tomto smere bolo pasovanie našich členov do staromládeneckého stavu. Zachovala sa nám pozvánka na tento akt z roku 1965.* A práve na tejto pasovčke sa udomácnil termín „Židáky“ – židovské sviatky, ktorý pretrváva dodnes a ktorí každoročne organizujeme vždy v novembri ako rozlúčku s letnou sezónou spojenou s aktívnym lezením na skalách Mnícha, Mary, a potom večer pri kozube oprašujeme svoje spomienky a zážitky a spievame, niekedy až do rána. A práve spev a pesnička nás sprevádzajú na spoločenských a športových akciách – na horolezeckých zrazoch vo Vysokých Tatrách, na vysokohorských chatách, čo sa stalo charakteristickou črtou nášho oddielu. Často sme počuli vetu: „Prišli Bobrovčania, bude sa spievať“. A práve bezprostrednosť, úprimnosť a kamarátstvo sa stalo základom nadviazania blízkych kontaktov s inými oddielmi. Predovšetkým to boli horolezci z Považskej Bystrice a menovite Ferko Závadský, ktorý nám okrem iného pomáhal aj materiálne. Susedský vzťah sme nadviazali s HO Jasná Lipt.Mikuláš cez Ivana Kováča a nášho rodáka Ing.Pardela. Metodicky nám hodne pomáhali chlapci z Ružomberka. Bol to hlavne, už nebohý ružomberčan Braňo Ulenfeld, ktorý najmä v počiatkoch chodil často do Bobrovca a nás usmerňoval. Nemožno nespomenúť aj Blažeja Kováča z Lipt.Hrádku, s ktorým spolupracujeme dodnes a ktorý sa zúčastnil niekoľkých našich expedícií, či zájazdov. Patrilo by sa spomenúť ešte veľa našich priateľov horolezcov, funkcionárov, ale žiaľ priestor nám to nedovoľuje a týmto sa im aj ospravedlňujeme.
Peknou tradíciou sa stali naše stretnutia pri okrúhlinách našich členov – jubileá pri 50-tke, 60-tke. Začína to najstarší Julo Rusina a ostatní ho naháňajú – Jano Lisý, Jozef Kubala, Rudo Meššo, Alino Kusý, Fabino Lisý , Peter Kubala, Jožo Komár, Lojzo Kovačič, Jozef Gregor a nádejný 60-nik Jano Gregor. Tí starší pred dvoma rokmi založili „senior klub“ a stretávali sa raz mesačne /vždy v utorok o 1000 hod./ a hostiteľom bol majiteľ domu, ktorý pripravil niečo pod zub a po „vysadení liekov“ aj do pohárika. Spomienky, zážitky, pesnička – to bol program. Za zmienku stojí aj spoločné sadenie májov nádejným adeptom na manželský zväzok. Táto tradícia však po niekoľkých rokoch zanikla.
Radi spomíname na rodinné zájazdy po Slovensku. Vysoké Tatry, Choč, Rozsutec, Poludnica, Slovenský raj boli najčastejším cieľom celého oddielu a tu sme už našim deťom vštepovali vzťah k prírode a Slovensku. Po tuzemských zájazdoch sme sa osmelili aj do zahraničia. Prvé dva zájazdy do Juhoslávie a Bulharska, spojené s lezením, ale hlavne kúpaním sa v mori sme absolvovali s manželkami, no ešte bez detí. No ďalších päť zájazdov sme už brali aj deti a našim dovolenkovým miestom, okrem lezenia v pohorí Rila sa stal na dlhé roky kemp Delfín pri meste Achtopol v Bulharsku blízko tureckých hraníc. A práve tu, pod povestným „trafákom“ vzkrsla myšlienka uskutočniť horolezecké expedície Maroko `81 a Ararat `85. Tento sen sa nám nakoniec podarilo zrealizovať. Tieto známe expedície sa potom stali podkladom pre mnohé besedy s premietaním diapozitívov nielen v Bobrovci, ale aj v rámci okresu, či Slovenska. Vďačným poslucháčom sme slovom a obrazom priblížili život, spoločenské zriadenie, zvyky a nábožentsvo krajín Západnej Európy, Ázie a Afriky, čo v období minulého režimu bolo vzácne a odvážne. Zvlášť našich poslucháčov zaujalo rozprávanie a obrázky z Afriky a Ázie, veď prechádzka po medine /tržnici/ v orientálnom Marakéši v Maroku, či zážitky z moslimsko-kurdského Dogubajazidu pod Araratom boli pre nás veľkým dobrodružstvom sprevádzané napätím a obavami. A práve na Marakéš sa viaže táto príhoda.
Medina v Marakéši – typický orientálny trh, kde dostať všetko od hrdzavého klinca po najmodernejší televízor. Prekrikovanie, mékanie, orientálny smrad, veľa žobrákov. A my, keďže sme boli znační – teda Európania, stali sme sa terčom pre domorodcov ponúkajúcich všetko od výmyslu sveta. Cítiš bodnutie do chrbta, novdojak zdvihneš ruky, pomaly sa otáčaš a vidíš usmievavého trhovníka, ktorý ti takto ponúka tovar – dýky. Och! Za chvíľu sa na teba nalepia štyria ovešaní všetkými možnými čačkami a z kožených mechov ti núkajú zaručene „pitnú vodu“. Zaplať 1 dirham / vtedy – 6 Kčs / a pre istotu v nestráženej chvíli ju vyleješ. Z určitej obavy sme chodili po medine minimálne v dvojiciach. Bol čas zrazu. Pri aute zisťujeme, že chýba Jožo Hrdko – sám. S malými dušičkami ho ideme hľadať. A on si kľudne sedí pod šiatrom s domorodcami a s úspechom im predáva nohavice, ktoré našiel na smetisku v Madride. To je odvaha.
Ďalšou preknou tradíciou sa stali koncoprázdninové výlety s varením guláša, na ktoré chodíme z celými rodinami. Konajú sa vždy v poslednú augustovú sobotu. Tieto akcie spájame aj s lezením v Uhlisku, Sedle, kde zaúčame do tajov horolezectva naše deti a pomaly aj vnúčatá. Pekné spomienky sa viažu aj na výlety s pečením živánskej v zemi v lopúchoch, či kolektívne oberanie tŕnok a výrobu 100 l trnkového vína. Tu treba spomenúť nezabudnuteľný výrok nemenovaného člena na margo tohto vína: „Celkom dobruo, normálne cítim ako sprostiem“. Značka dobrej kvality.
S kalendárnym rokom sa už niekoľko rokov dozadu lúčime na skalách Uhliska, Malého a Veľkého sedla, na chte v Červenci a vposledných rokoch aj na kolibe Pod hoľou na Košariskách a tradičným výstupom na Baníkov, ktorý dáva chlapcom poriadne zabrať.
Zvláštnou kapitolou spoločenského života oddielu bolo organizovanie reprezentačných horolezeckých plesov. Bolo ich desať. Týmto predchádzala náležitá príprava, vyriadenie kultúrneho domu, nádherná výzdoba sály s horolezeckými motívmi, príprava dobrôt a špecialít. Ale najväčším ťahákom boli predsa len bobrovecké droby, ktorých sme varievali aj 400 m a ešte do polnoci bolo po nich. Tradičná polnočné kapustnica zadarmo, po nej nasledovali krásne slovenské pesničky, ktoré sme začínali my horolezci a potom sa pridala celá sála. Sú snahy oživiť tieto plesy – zatiaľ bezúspešne. Možno až v novom zrekonštruovanom KD.
Nemožno nespomenúť oslavy pri príležitosti jubíleí oddielu. Tieto sme organizovali po desaťročiach. Prvé desaťročie sme si pripomenuli na chate ČSD – Mier, kde bol vtedy chatárom Miro Púček. Medzi pozvanými hosťami sme, okrem predsedov všetkých oddielov a odborov TJ Bobrovec, privítali aj významné osobnosti z horolezeckého hnutia. Arno Puškáš, Ivan Gálfy, Fero Závadský, Ivan Kluvánek, Braňo Ulenfeld a ďalší nám prišli zablahoželať. A práve tu sme dohodli nomináciu Ruda Mešu ako člena horolezeckej expedície Slovenska na Hindukúš. 20 rokov oddielu sme oslávili na chate Priemstav, kde bol chatár Janko Lisý a tu z rúk predstaviteľov Slovenského horolezeckého zväzu viacerí naśi členovia obdržali bronzové, strieborné a zlaté odznaky IAMES. Súčasťou týchto osláv bola pekná výstava s horolezeckou tématikou v KD v Bobrovci. 30. výročie a slávnostné zasadnutie na TJ a veľmi pekná výstava horolezeckej techniky a materiálu mohli naši priaznivci zhliadnuť v klubovni Základnej školy.
Toto zaujímavé a bohaté spoločenské dianie oddielu v Bobrovci by nebolo úplné, keby sme nespomenuli funkcionárčenie nášho dlhoročného predsedu Janka Lisého vo vrcholných orgánoch horolezeckého hnutia. Najprv sa stal členom okresného horolezeckého zväzu, potom niekoľko rokov pôsobil v SHZ v Bratislave najprv ako člen pléna tohoto orgánu a neskôr sa stal členom revíznej a kontrólnej komisie SHZ, aby napokon v roku 1973 bol náhradníkom pléna Československého horolezeckého zväzu v Prahe, čím sa náš oddiel ešte viac dostal do povedomia širokej horolezeckej verejnosti.
Záver
Štyridsať rokov je za nami. Pred nami sú ďalšie desaťročia, pevne veríme, že úspešného bytia horolezeckého oddielu JAMES Bobrovec. Za 40 uplynulých rokov sme nezaznamenali ani jeden vážnejší úraz a aj v budúcich rokoch budú naši horolezci liezť bezpečne, isto, bez zranení a úrazov, čo je asi ten najkrajší vinš jubilantovi. Chceme sa ešte poďakovať všetkým našim priaznivcom , ktorí nám vždy držali palce a poďakovanie patrí všetkým známym aj neznámym sponzorom, ktorí v minulosti ako aj pri organizovaní tohoto výročia akýmkoľvek spôsobom nás finančne aj materiálne podporili.
A celkom v závere chceme sa poďakovať Janovi Gregorovi, ktorý celé desaťročia je „dušou“ oddielu, ktorý akoby bol prameňom čistej vody tam niekde pod Baníkovom, z ktorého sa aj my ostatní často napijeme, a ktorý svojou nevyčerpateľnou energiou, zápalom a entuziazmom, stále dokáže „nakaziť“ aj nás všetkých.
HO JAMES Bobrovec – fotografia z roku 1993:
Horný rad zľava: Július Rusina, Štefan Gregor, Ján Gregor, Jozef Gregor, Fabián Lisý, Jozef Kubala, Peter Kubala, Alojz Kovačič, Pavol Nemeš, Ľubomír Chebeň, Jozef Palkovič, Rudolf Meššo, Jozef Rusina.
Stredný rad zľava: Stanislav Madaj, Alexander Kusý, Jozef Komár, František Gajdoš, Mária Táboryová, Juraj Brziak, Ladislav Kita, Ján Tábory.
Dolný rad zľava: Martin Rusina, Branislav Lisý, Zdenko Danko, Július Kello, Marián Haluška, Milan Madaj, Jozef Meššo, Ján Lepiš, Ignác Bobka, Ján Bunta.
Na fotografii chýbajú : Ján Lisý, Katarína Gregorová, Jozef Rak, Jaroslav Lovich, Jozef Frajkor, Radoslav Komoráš, Peter Válek, Milan Valaštiak, Juraj Danko, Ivan Staroň, Jozef Hlavčo ml., Pavol Vozárik.
|
|
