|
 - A salam alejkum 1
M: Čo to čítas?
I: Článok nejakého čecha, ktorý bol liezť pieskovcové bigwally .Pozri na tie fotky
M: Ty vole. To vyzerá brutálne. Kde to je?
I: V Jordánsku - Wadi Rum , samé špáry a kúty
M: Tam musí byť úžasne
A naozaj je.
Namotaný fotkami a článkom od Alešáka sa rozhodujeme, že lepšie raz vyliezť ako 100 krát čítať. A tak dokupujeme odporúčané kameloty velkosti 4, 5 a ďaľšie veľké frendy si požičiavame. Ivan zariaďuje letenky a logistiku celého výletu a s jeho talentom to máme ako od cestovky. Do Wadi Rumu sa dá dostať cez Aman – hl. Mesto Jordánska alebo cez Tel Aviv v Izraeli. Kôli nižšej cene okolo 350 eur, si vyberáme druhú možnosť. Letenky sú kúpené na október, kedy stredný východ schladne na teplotu v ktorej sa dá liezť. Z Írska odlietame štyria - Tomek , Jaro, Ivan a ja. Na letisku v Tel Avive nás už 3 hodiny čakajú Marek a Bulo, ktorý leteli skorším spojom z Budapešti. Rozpravajú o tom ako im nudu z čakania spestrila izraelská letisková polícia, ktorá je veľmi zvedavá a až 3x chceli vydieť aký vercajg si chcapci priniesli a či náhodou nemajú aj nejakú bombu. Presúvame sa na autobusovú stanicu, kde nás prekvapuje veľké množstvo vojakov, alebo skôr malé množstvo civilistov. Muži majú povinnú vojenskú službu 3 roky a ženy 2. Ale treba povedať, že dievčatám uniforma neskutočne pristane. Dojem narušujú iba samopali prevesené cez plecia ako uteráky na plavárni. Veľmi radi by sme sa pozerali na sexi vojačky aj dlhšie, ale autobus načaká. Vezieme sa 5 hodin cez celý Izrlael až k Jordanskej hranici do mesta Eilat. Odtiaľ využívame MHD smer hraniční prechod. Lemujeme Agabský záliv, s blbím pocitom, že z opačnej strany Po krátkom rozhovore so šoférom zistujeme, že sa sice vezieme na hranicu, ale z Egyptom. Nevadí vychutnávame si aspoň západ slnka v zálive a do Jordánska vchádzame až po zotmení.
Dravci sledujú svoju korisť a vojak dohliada na nástup do autobusu
Za hranicou berieme taxíky do najblyžšieho mesta Agaby. Jaro zjednáva cenu, má už s tým skúsenosti z Maroka. Ostatný sledujeme a učíme sa, lebo zjednávanie je v arabských krajinách na dennom poriadku. Nasadáme a frčíme tam, kde sme sa tešili 3 mesiace.
Dedinka Wadi Rum, teda náš base camp sa nachádza uprostred púšte v národnom Parku s rovnakým názvom 1 hodinu od Agaby. Okolo nej sa týčia 400m vysoké vertikálne pieskovcové steny. Vystupujeme z aut priamo pred Rest Housom. Je už úplná tma, ale je možné vidieť obrysi stien. Spoznávame ich podľa fotiek z netu. Sú krásne, mohutné, obrovské, oveľa väčšie ako som si ich predstavoval. Rozoznávame aj najvýraznejšie línie. Pozeráme nato s otvorenými ústami, otáčame sa okolo vlastnej osi, sme ako obarení. Pozitívne nadávame a nevieme sa dočkať ďaľšieho dňa.
Rest House je ubytonie pre turistov a lezcou. Za 2 dináre = 2 eura možte prespať buď v prístrešku na madracoch, alebo v beduínskych stanoch. Máme aj vlastné stany , ale radi využívame pohostinosť domácich a zabývame sa v prístrešku. Je tu pitná voda, sprchy aj záchody, no hotový Hilton. Spolu s nami sú tu ešte dvojka izraelčanov , holanďanov a talianov. Čoto zjeme, hodíme ešte pár pohľadov na Jebel Rum’s East Face najkrajšiu zo stien a spokojní zaspávame.
Hotel Hilton a a Jebel Rum – East Face vzadu
Deň 1:
Ráno sa Jebel Rum ukazuje v plnej kráse. Vychádzajúce slnko ho sfarbuje do oranžova. Konečne vidíme čo je okolo nás. Sme v púšti s pieskovcovými mamutmi. Ruky nás už svrbia a je na čase začať to počo sme sem prišli.
Marek z Bulom sa nebabrú a púšťajú sa do Troubador (6b) jednej z klasík na East Face. Ostatní odchádzame na neďalekú Dark Tower. Na zoznámenie so skalou si dávame 300 metrovú Mira Khouri (5+). Pekná cesta mierne položená. Skala má čudesné tvary, ako obrovské huby s množstvom hodín. Zľanujeme cez cestu Black Magic (5+) kde sú nalezení Jaro s Tomekom. Závidíme im posledné tri dĺžky kútového lezenia a trocha ľutujeme, že sme to nešli aj my. Ešte stíhame vyliezť Salim (5+) na susednú vežu Abu Maleih Tower. Večer sa delíme o dojmy, všetci si chválime, len Mareka s Bulom osmičkových búchačov zaskočilo špárové lezenie, ktorého na Liptove niet.
Oddychujúca ťava a spokojní my
Jebel Rum - East Face
Deň 2:
Svoju jamovaciu techniku si tento krát skušajú Tomek s Jarom na Troubadorovi (6b) a Goldfingerovi (5+). Ďaľšia dvojka sa púšťa do dlhého IBM (6b), ale zastavuje ich Marekov pád v 6 dĺžke a kôli zlej kvalite skali v hornej časti cesty sa vracaju spať. Le Grec (6a) čaká Váňu a mňa.
Ráno sme sa najedli iba tak dietne, veď načo viac, s plným bruchom sa aj tak zle lezie. Línia je priama jasná až strašidelne strmá. Ide jasným zárezom v 370m stene. Fotíme sa pod ňou a pri pohľade hore trocha nervóznieme. Máme 4 litre vody, no nechce sa nám brať veľa kíl do takého kopca tak 2 litre nechávame dole. Prvovýstupcovia alpský bratia Remiovci to vybehli za 4 hodky, podľa schémy to nemá byť moc ťažké, tak ideme nato.
Náhlad do línie Previs za 5+
Úvodné 6a omylom vynechávame, ďaľšia skoro 60m dĺžka krásnym kútikom s previsom v strede ma napĺňa radosťou. Ivan ťahá vzdušný traverz končiaci v komíne a v jeho línii sa posúvame dalej. Čím vyššie ideme, tým je pieskovec svetlejší a neradi zisťujeme, že s farbou sa mení aj kvalita. Je krehký, mrvý sa , začína sa meniť na vertikálne pieskovisko. Zvyšné dĺžky si už neužívame. Lezieme opatrne a pomalšie ako by sme mali. Škaredá skala a pražiace slnko nás vyčerpáva. Ubúda nám čas aj voda a ku koncu sú ešte dve dĺžky. Ivan pekne prebíja previsnuté 6a a ja nastupujem do poslednej širočiny. Ma byť za 5+, ale Remiovci boli veľmi skromný keď to hodnotili. Vyhádžem sa hneď z najväčších friendou a dúfam, že špára sa dalej zúži. Dúfam zbytočne. Širočina pokračuje a ja nemám chuť v jedenástej dĺžke sólovať, tak si sadám a Ivan ma púšťa, aby som si povyberal friendy pod sebou. S kamelotmi 4 a 5 sa mi hneď lepšie dýcha a po pár minútach som na vytúženom konci. Istím a Ivan dolieza rýchlo za mnou. Sme sťastní, že to máme konečne za sebou. Užívame si vrcholový výhľad, dopĺňame tekutiny, ostáva nám 0.5 litra vody . Púšť je posiata oranžovými mamutmi, pohľad pre bohov. Netušíme, že zábava sa ešte len začína.
Vzdušný traverz 6a v prevysnutom pieskovisku
Máme 2 hodiny do zotmenia. Nieje čas na dlhý oddych treba hľadať cestu dole. Podľa sprievodcu možme zísť beduinskou cestou (Hamad’s route) alebo prejsť 100m do prava a zlaniť cestou (Le Sourire de la Vengeance). Vrchol Jebel Rumu je obrovský a členity, my sme v jednej s jeho častí s názvom Hammad’s Dome. Vyzerá ako stolová hora s množstvom gigantických pologúl prerytých kaňonmi. Niekde blýzko by mal byť zlaňák, čo nás dostane do jedného z kaňonov a odtiaľ uvidíme.
Zlaňák vo Wadi Rume obyčajne znamená kopa starých, vyblednutých slučiek previazaných v hodinách s malou nilónkou. Miestna špecialita je, že slučky vplivom slnka za 6 mesiacov strácajú 30% a za 18 mesiacov až 60% nosnosti, tak je dobre mať nejaké čersvé.
Nachádzame hodiny, skôr hodinky. Podozrivé je, že žiadne slučky v nich niesu. Buď sme tu prví ľudia po dlhej dobe alebo neviem, lebo je to jediné miesto z ktorého sa dá zlaniť. Pod nami je 15m hladkej stienky, ak stiahneme lano naspať to už nepojde, ale podľa schémy ideme dobre. Nechávame v hodinkách 4 mm repšnúrku a vstupujeme do kaňonu. Na jednej strane vyúsťuje do steny, na drujej sa zarýva do masivu.
Z obavy, že nás pri zlaňovaní neznámou a veľkou stenou zastihle tma, zavrhujeme túto možnosť. Chceme sa napojiť na Hammad’s route, v sprevodcovi však nepíšu ako. Logicky nám vychádza, že kaňon sa asi nejako zatoči a zavedie nás kam chceme. Po chvíli sa cesta zúži do metrovej tiesňavy. Steny po bokoch stále rastú. Vykrúcame hlavy, je tu fakt pekne. Prechádzame popri roztrnutému sáčku . Super, niekto tu už bol ideme dobre. Tiesňava sa opäť rozširuje. Preliezame cez exponované skalné prahy a za nimi zrazu kanon náhle skončí. 80m steny, ktoré máme po bokoch sa zliepajú do kolmého koména. Do riti Tadeto to nepojde. Išli sme sem zbytočne. Nahnevaní sa vraciame späť. V ústí kaňonu sme okolo piatej. Touto prechádzkou sme stratili hodinu. Na protiľahlom Jebel Nassrani už vidno tieň zapadajúceho slnka.
Ostáva nám teda zlaniť. Pobehujeme po miestach, kde by mala končiť cesta , ktorou treba ísť. No po zlaňáku ani stopy.. Pozeráme do schémy, čítame popis, ale nikde nič. Buď je dobre zamaskovaný, alebo my sme úplne mimo. Čas beží a my sme furt tu bez jedla a s trochou vody. Skúšame zísť trochu nižšie, z vačšej diaľky možno niečo uvidime. A naozaj konečne vidíme známku civilizacie. V susednom kúte vysí 15m lana. Prísť k nemu je dosť riskantné, ale je to šanca dostať sa odtiaľto preč. Statika z uzlíkmi na každom metri je ešte celkom zachovalá. Začiatok lana nevidno, zachádza za hladké brucho pod previs a nechceme riskovať, aby sme videli ako je uviazané. Vyliezť k nemu po vlastných sa s tadeto nedá a keby sa odtrhlo v polke hákovania, bola by to pekná držka. Zaťažujeme ho obaja naraz. Vyzerá že drží, ale pre istotu ho ešte priisťujeme 2 friendami. Ivan ide prvý, ked udrží jeho udrží aj mňa. Je dole, udržalo, paráda. Idem ja. S poistnými friendami na sedačke si už kvalitou statiky niesom vôbec tak istí. Ešte pár metrov a som na štande. Fuj, tak to bolo napinavé. Dúfali sme, že sme v nejakej ceste a štandy budú hotové. Márne. Sme tu prvozostupcovia. Pri pohľade dole stena nemá konca. Vysíme v mrviacich sa hodinach a význam počtu slučiek narastá.
Sťah
ujeme lano. Ale je to skôr boj s trením. Špeciálna úprava na lezenie v ľade na čisto nových Tendonoch mizne v sekundách. Lano ide strašne ťažko. Striedame sa v ťahaní každých 5metrov. V ústach máme vyprahnuté. Sme smädný ako ťavy, ale musíme šetriť s vodou, lebo nevieme ako dlho ešte zostup potrvá. Aha, už vidno uzol. Paráda už povoľuje. Poď len poď. Padá. Po 20m sa zastavuje a koniec ostáva zaseknutý hore. Boha!. Toto nám teraz najviac chýbalo. Skúšame robiť vlnu, ale nepomáha. Ivan ako lepší lezec ma prednosť vyslobodiť ho. Na zaseknutú časť dvojčat si dáva t-block, druhou častou ho priisťujem. Dáva si poriadne odlezy Tŕpnem nech nespadne. Po 30m ho vyslobodzuje a opatrne zlieza dole. Tak hotovo a rýchlo dole. Čelovky už máme pripravené na hlavach. Stena je čoraz strmšia, plná malých odštepov.
Ak sa nam tu nesekne, tak to bude zázrak. Zlaňujeme takmer na celú dĺžku lana a dostavame sa na dobrú policu pod previs. Na stiahnutie lana sme teraz aj obaja prislabí. Nejde s nim ani hnúť. Vo wadirumskej stene počuť iba nadávky. Tenkokrat si zato môžeme sami. Dvojčata idu na zlaňáku priamo cez slučku. Pri tak dlhej dĺžke sme tam mali dať karabínu. Nedá sa nič robiť, iba vyliezť opäť hore a prehodiť to do karabky. Noc sa blýži a čas hrá proti nám. Slnko tu zachádza velmi rýchlo. Je svetlo, potom príde 15 minútové zatmenie a potom je tma akoby uťal. Dnešných 15 minút sa spotrebovalo pri oprave našej hlúpej chyby. Večerpaný Ivan sa vlatil späť a stojíme opäť obaja na polici. Čelovkami už občas preblysneme. Karabínka v slučke pomohla a lano sa už dá sťahovať aj keď s veľkou námahou. Uprene sledujeme tenučké dvojičky vychádzajúce s tmy. Modlime s ak Alahovi , aby sa pri páde znovu neseklo, a aby to Alah nemal tak tažké kombinujeme do toho aj ine náboženstvá. Ale buď sme nejakého boha vynechali , alebo na tútu úlohu nemaju dosť sil ani všetci dokopi. Nastáva presne čoho sa najviac obávame. Lano ostáva seknuté kdesi vysoko nad nami. Už máme toho po krk. Smola ako akoby sa na nás lepila. Pocit únavy , hnevu s trochou zúfalstva, ale hlavne odpor k tejto hnusnej skale, kde zlaniť je umenie sa vo mne mixuje. Nemám už chuť sa tu trapiť. Polica je dosť veľká a rozmýšlam o bivaku.
Vždy som to chcel zažiť, isť nejakú peknú dlhú cestu, v polke dať bivak, byť v expozícii, večer sa dobre najesť, napiť, kecať, mať oblečenie možno aj spacák proste byť na to pripravený a tešiť sa na daľší deň. Nič s toho tu dnes nemáme,no dá sa to predsa urobiť aj bez tých konfortností. Ale Ivan to ešte nechce vzdať. Chce lano ísť znovu uvolniť s čelovkou a po tme. Nechce sa zmieriť s tým, že dnes sa nevrátime dole. Je to bojovník. Nakoniec sa ale zhodujeme na tom, že je lepšie prespať tu, trochu si oddýchnuť ako po tme riskovať nebezpečné vyliezanie a zliezanie neoddistitelnými miestami, zlaňovať do tmavého neznáma a riešiť možno daľšie problémy so zasekávajucim sa lanom. Ostávama teda tu, unavení , smädný a bez nálady(dobrej).
Nočný Wadi Rum
Polica je vodorovná, 4m dlhá, 1,5m široká, plná prachovitého piesku. Chrbtom opretí o stenu smutne hladíme na svetielkujúcu dedinku. Zo susednej steny sa vracajú dvaja lezci. Čelovkami si svietia pod nohy a smerujú priamo do beduínskeho prístrešku. Jáj, ako radi by sme sa zabárali do púštneho piesku spolu s nimi. Posledný krát si dnes dávame za vrchnáčik vody. Snažíme sa ju čo najdlhšie uržať v ústach, urobiť si pocit vlhka. Potom prehltnút a za pár sekúnd nepríjemné suchoty začnú znova. Vysielačkou sa spájame s chalanmi dole. Oznamujeme im, že je všetko v poriadku a ostávame tu. Svietime čelovkami, aby videli kde sme. Sú radi že sme ok, ale škodoradosť v sebe nazaprú a so smiechom hovoria, že sme brutálne vysoko a že idú vyskúšať domácu kuchyňu a dajú si aj pivko v nejakej z reštík.(Svine)
My si zaťiaľ líhame do prachopiesku. Najprv od seba, neskôr so znižujúcou sa teplotou k sebe. Rozprávame len minimálne. Každým slovom sa z nás vyparuje vlhkosť. S rukami vopchatými pod krátkymi tričkom sa pokúšame zaspať.
Jordánske ťavy, psi , mačky a všetko čo tu žije má opačný rytmus ako zvieratá v Európe. Cez den sú ticho a v noci štekajú, škriekajú, ručia ako v zoologickej. Pomedzi zvuky zvierat počuť ešte naše ohryzky nasucho prehĺtať zvyšky slín v krku. Z jemného polospánku nás budí čudný zvuk. Kvap, kvap, kvap. Toto snáď nie! To sa mi len zdá! Tak sme uprostred púštnej oblasti, kde prší asi raz do roka, v strede steny so zaseknutým lanom nad hlavou a dážď príde práve teraz. Z pieskovca tejto kvality to môže narobiť piškóty. Našťastie je to len krátka prehánka, ale schladilo sa ešte viac. Ivan si kôli zime obúva lezečky, mňa tak tlačia, že radšej prespím bosí. Zakrytý lanom pokračujeme v pokuse o spanie.
Polica na spanie
Pred svitaním má každý deň hodinu spevu chlapík z miestneho minaretu. Celkom pekné gospelové pesničky dodávaju tomuto miestu mystickú atmosféru. Melódie sa ozývajú medzi obrovskými stenami. Zvyčajne tento budíček prespím, ale dnes si ho vychutanávam celý. Konečne svitá a mi možme pokracovať v zostupe.
Po postavení na nohy so mnou 10 minút klepe kosa. Trasie sa mi celé telo. Obaja štíme, hoci nevieme kde sa to v nás vôbec berie. Ráno múdrejšie večera platí 100% a my to už nevidíme tak čierno, cítime sa lepšie ako včera večer. Celý cyklus nastáva odznova. Ivan uvolňuje lano ja istím a potom zlaňujeme o dĺžku nižšie. Pri každom sťahovaní pozeráme na lano ako šteňatá a prosíme ho nech sa nesekne. Skoby a kladivo sme pôvodne nechceli brať, skobka účko však zapasovala ako uliata na daľšom štande. Chladné ráno sa mení na horúci deň. Lúče slnka začínajú rozpalovať skalu, ale hlavne sušit naše krky. Nič na svete nechceme viac ako pár dúškov vody. Vo flaši ostavá asi 2 deci,ale nesmieme z nej mínať, šetríme ju na horšie chvílky, ktoré dúfame, že nanastanú. Zo spodu na nás kričia dve bodky. Marek z Bulom nam prišli naproti. Pomaly ustupujeme z najstrmšej časti steny. Od chalanov nás delí obrovská polica, alebo poschodie a od tiaľ ešte 4 dĺžky dole. Chceli by sme aby k nám vyšli až sem, ale kričia že je to do kopca a nemajú so sebou lano. Nachádzame slučky. Super. No aby dnes nešlo všetko hladko, v predposlednej dĺžke sa uzol zasekne v štrbine . Teraz sme od chalanov už len 30m vidíme vodu čo nam doniesli. Ivan podáva heroický výkon. Žumaruje 12m vzduchom v totálne dehydrovanom stave. Po centimetroch sa posúva k uzliku. Zoslabnutý a vyčerpaný z posledných síl napráva lano. Ja ho s mozoľmi na rukách naposledy sťahujem. Zlaníme ešte 30m a sme konečne dole.
Konečne, konečne. Ten pocit sa neda ani opísať. Objímame sa, tľapkáme sa , výtame sa s Marekom a Bulom. Sedíme na skalách a pijeme litre vody. V tejto chvíli na svete nieje príjemnejší pocit ako v bezpečí prehľtať blahodárnu tekutinu. Hneď po prvých dúškoch cítiť, akoby do končatín začala prúdiť zriedená krv. S jemnou bolesťou sa rozťahujú žíli cez paže, predlatia až po končeky prstov. Sme unesený z divadla vlastného tela. Oddychujeme, tešíme sa, rozprávame čo sme zažili. Do očí sa mi tisnú slzy dojatia, ale snažím sa to nedať na javo.
Ďakujeme jeden druhému, že sa nám to podarilo dotiahnuť do štastného konca aj chalanom, že prišli oproti.
Máme za sebou 1,5 dňovú 30 st. C dehydrovanú hladovku a skúsenosť, kde to niekoľko krát zaváňalo prúserom. S ponaučením, že voda je tu nesmierne dôležitá sa vraciame do base campu. Cestou ešte stretávame Jara s Tomekom, ktorý už chceli organizovať záchrannú akciu, aj im za to vďaka.
Marek
|
