|
OLYMP, METEORA, DURMITOR alebo Ako sme mrzli v teplých krajinách
.každá výprava má každý rok veľa záujemcov, ale ako všade keď sa blíži čas odchodu a prípravy sú v plnom prúde vtedy príde: „ja nemôžem“, „ja nemám peniaze“, „rád by som ale...“ a tak nás ostalo 6 statočných bojovníkov (Ján Tábory, Rudolf Meššo, Jozef Rusina, Milan Valaštiak, Michal Danko, Ján Gregor). Plán sa zmenil z hlavne lezeckého zájazdu na plne poznávaciu výpravu. Cieľ bol jasný: zo Slovenska cez Maďarov, Srbsko (tu nám chcela nejaká háveď vykradnúť auto, ale Rolf úspešne zachrápal v aute a odplašil ich, no okno bolo už skoro odobraté!!!), Macedónsko (zaujímavá krajina skoro ako pustatina), Grécko (tu sme podnikli výstup na bájny Olymp a liezli v Meteore), Albánsko (Enver Hodža tu dal vybudovať tisíce vojenských bunkrov, ktoré sme stretali na každom kroku), Čierna Hora (Durmitor), Bosna a Hercegovina (bivak v kameňolome), Chorvátsko (slovenský vysťahovalec Drago nás privítal srdcom aj dušou), Maďarsko a späť na Slovensko, kde sme ešte liezli na Kalamárke (nikto z nás tam pred tým ešte nebol) a potom rovný smer Bobrovec samozrejme cez Kvačany.
.už sme pobalení a je 2.8.2007 15:00. Odchod dodržaný viac menej presne teda odchádzame. Slovensko prechádzame, Maďarsko tiež, na colniciach v poriadku, vchádzame do Srbska niekde pred Belehradom na odpočívadle spíme von a Rolf v aute. Nadránom sa nám pokúsili nejakí srbskí cigáni vykradnúť auto. Našťastie všetko dobre dopadlo a pokračujeme cez Macedónsko. Do Grécka prichádzame poobede k moru pod Olympos, ktorý je len v diaľke ťažko vidieť . Pekné teplé počasie nás núti okúsiť Egejské more. Večer sa konala schôdza, po ktorej sme sa rozhodli ráno navariť a potom obzrieť mesto Litochoro a vyjsť do Prione(1100m) pod Olympom(2918m). V noci sa zmenilo pekné počasie na búrku. Na druhý deň ráno sme vyrazili za zamračeného počasia na Olymp. Vedeli sme, že výstup na Olymp je náročný hlavne kvôli veľkým teplotám. Mohli sme však predvídať, lebo všade kde prídeme my, musí sa počasie zmeniť o 180 stupňov. Cesta na vrchol nám trvala 6 hodín a podobne aj dole ale po daždi. Prišli sme do nitky premoknutí. A keďže počasie nebolo o nič lepšie ani pri mori, premoknutí sme mrzli až do rána kedy prestalo pršať (a to sme šli do Grécka s tým, že tam sú 40-tky teploty). Veci nám obschli až poobede keď sa slniečko začalo objavovať.
  
.postupne sme sa presunuli do Meteory. Sem sme prišli v poobedných hodinách, ako tak sme sa zorientovali a večer po nájdení bivaku sme šli obzrieť večerné mestečko. V poslednom možnom obchodíku sme našli aj lezeckého sprievodcu. Po znovu nie najteplejšej noci nás prebudili voľne pobehujúce psi (tu v Grécku sú vraj chránení a nikto ich nemôže nijak obmedzovať). Ráno vyzeralo byť pekne a ranné lúče začínali konečne hriať, hneď sa veselšie balilo na lezenie. Liezli sme celý deň všetko kratšie jednodĺžkové cesty. Spokojní po krásnom dni sme sa pokochali fascinujúcimi kláštormi ortodoxných mníchov, ktorí museli vynaložiť obrovské úsilie na vybudovanie týchto stavieb.
  
  
.ďalší cieľ bolo preskúmať obrovské steny v Albánskom pohorí „Prokletije“. Sem sme pokračovali cez Macedónsko popri dvoch krásnych jazerách (Prespansko jezero a Ohridsko jezero). Tu sme aj prespali a tento krát nás zobudili kozy. Na colnici do Albánska nám colníci pýtali po 10 Euro na osobu ako vstup do krajiny a ešte k tomu nám zobrali poslednú „valaštiakovicu“, aspoň sme si s chuti ponadávali na tých zmrdov. Albánsko je naozaj veľmi zaostalá krajina, v hlavnom meste Tirane sme stretali koníky a oslíky, ktoré ťahali jednoduché vlečky a na druhej strane 9 z 10 áut bolo značky Mercedes. Po celej krajine bolo vybudovaných množstvo vojenských bunkrov, nikde inde som to ešte nevidel. Po nakúpení zásob sme pokračovali do cieľa, no keď skončila asfaltová cesta a ďalších 50 kilometrov sme mali pokračovať po rozbitej štrkovitej ceste tak sme to vzdali. Chceli sme totiž prísť na našom autíčku aj domov a nielen do Prokletija. Tak sme ostali chvíľu na konci asfaltky. Aspoň sme si navarili a poobzerali okolitú prírodu, ktorá bola nádherná. Neďaleké skalky nás prinútili vyliezť aspoň dve cesty, na vrchu ktorých ešte asi nikto nestál. Smutní, ale dúfajúc, že sem prídeme v budúcnosti na nejakom terénnom aute, opúšťame toto nádherné prostredie.
  
 
.na hraniciach s Motenegro (Čierna hora) som zistil, že máme jedno koleso mäkšie ako ostatné. Dofúkali sme ho, ale už večer sme boli na ráfe a ráno sme museli prehadzovať rezervu a hneď na to hľadať servis a kúpiť novú pneumatiku. Všetko sme vybavili a mohli sme sa vybrať smer Narodný park Durmitor. Tu nás počasie opäť privítalo chladom a dažďom. V infocentre sme o lezení nezistili takmer nič, iba že v jednej doline je bivakovacia búda pre 8 osôb. Na druhý deň sme sa nabalili na lezenie a šli s pocitom, že cestou stretneme nejakých lezcov alebo, že sa dozvieme niečo viac. Stretli sme iba partiu Slovákov a pár Čechov, ale nikto z nich o lezení nemal ani páru. Bača, ktorý tam žil so stádom oviec nás poslal cez sedlo do druhej doliny (ťažko povedať či tam bol chodník). Tu sme sa rozdelili a Hanz s Milanom vyšli na vrch Veľký Meded a ja s Janom sme vyliezli ľahší a kratší piliérik. Durmitor je krásna vápencová oblasť s množstvom vrcholov, kde je veľmi veľa lezenia len skoro všetko by to boli prvovýstupy. Niektoré steny vyzerali byť hodne rozsypané. V dolinách bol veľký nedostatok vody, ale stanovať sa dá všade. Po prehlasovaní odchádzame ešte pred večerom znovu po daždi smerom do Bosny a Hercegoviny.
  
  
.cestou nás prekvapilo množstvo tunelov vysekaných v skalách, ktoré končili pri obrovskej vodnej nádrži. Táto oblasť je ešte stále poznačená vojnou, videli sme množstvo rozbombardovaných domov. Prespali sme v kameňolome pri ceste, navarili perfektný gulášik a smerovali do Chorvátska. Zastali sme pri rybníkoch, kde sme sa zoznámili s čašníkom Dragom, s ktorým sme si vymenili slovenské a chorvátske pivá. Ponúkol nás „maliarovicou“ (slivovica, v ktorej bol maliarsky rebrík). Odtiaľto sme sa cez Maďarsko chceli dostať na Slovensko. Lenže toto nám neuľahčila malá Maďarská colníčka, kvôli ktorej sme museli vyhádzať celé auto. Aspoň sme mali na koho „spomínať“ teplými slovami.
  
.na Slovensko sme prišli ráno. Mali sme ešte posledný deň celý pred sebou. Rozhodnutie padlo na lezeckú oblasť pri Detve – Kalamárku. Tu sme poliezli zopár pekných ciest obtiažnosti 4 až 6. Po perfektnom obede v Slovenskej Kolibe pri Banskej Bystrici sme sa vydali na cestu domov...
|
